Môj život na Blog.cz

Vizitka

Meno: Lucia

Priezvisko: Krejčí

Dátum narodenia: 7. jún 1988

Stav: Slobodná

Miesto zvané domov: 7 poschodová zateplená na zeleno vymaľovaná budova, byt na prvom poschodí vľavo, izba po pravej ruke

Rodičia: Najlepší a jediní na svete

Bratia: Futbalisti :) (Mirko a Maťo)

Domáce zvieratko: Bolo to trojfarebné morča a dvojfarebný anduliak (moje zlatíčka)

Povaha: bláznivá i vážna, citlivá, dobrosrdečná, občas lenivá, kreatívna, trpezlivá, neobsedím na mieste, ale viem oddychovať

Školské vzdelanie:

2007 - xxxx EU - FHI

2003 - 2007 Obchodná akadémia, Račianska 107, Bratislava

1994 - 2003 ZŠ Žitavská 1, Bratislava

Prax:

dvojtýždňová prevádzková prax:
3. ročník - Cestovná kancelária Tiptour, Bratislava

4. ročník - Slovenská sporiteľňa, Bratislava

Povolanie: Študent, brigádnik Lacných kníh a brigádnik - recepčná v hoteli Ibis

Miesto výkonu práce: Lacné knihy na Obchodnej ulici, hotel Ibis na Zámockej ulici v Bratislave

Záujmy: divadlo, šport, priatelia, knihy, pc, tanec, cestovanie, história, literatúra

Ďalšie znalosti:

anglický jazyk - pokročilý

francúzsky jazyk - základy

užívateľské programy: MS Word,MS Excel - pokročilý

MS PowerPoint, MS Access - pokročilý

účtovnícky softwér: Fibu - pokročilý

strojopis - pokročilý

Osobné predpoklady: komunikatívnosť, flexibilita, zodpovednosť, precíznosť,

spoľahlivosť, iniciatívnosť, schopnosť presviedčať, kreativita

Naj knihy: J.K.Rowling, Dan Brown, Shakespeare, Moliére (Lakomec), Jane Austen (Pýcha a predsudok), Alta Vášová (7,5 stupňa celzia), Sofokles (Antigona), J.D.Salinger (Kto chytá v žite), Steinbeck (O myšiach a ľuďoch), Ľudo Zúbek (Jar Adely Ostrolúckej), Remarque (Na Z nič nové, Traja kamaráti), R.Rolland (Peter a Lucia)

Naj filmy: Pošli to ďalej, Harry potter, Zelená míľa, Divoké kočky, Shrek, Pomáda, Moulin Rouge, Piráti Karibiku, Pianista, Múmia, Fontána pre Zuzanu, Hriešny tanec, Príbeh rytiera, Tanec s vášňou, Tanec proti pravidlám, Doba ľadová, Lovci pokladov, Pýcha a predsudok, Prúd času, Šiesty zmysel, O myšiach a ľuďoch, Hľadanie krajiny nekrajiny, muzikál Traja mušketieri, muzikál Kleopatra, muzikál Drákula, Sladkých 17

Naj ľudia: Monika Absolonová, Erdogan Atalay, Milan Bahul, Antonio Banderas, Alan Bastien, Tomáš Beroun, Orlando Bloom, Jozef Bohouš, Adrien Brody, Karol Čálik, Stano Dančiak, Johnny Depp, Zac Efron, Radka Fišarová, Zbyněk Fric, Richard Genzer, Seth Green, Rupert Green, Viktor Horjan, Emil Horváth, Martin Hudec, Petra Janu, Vladimír Kobielsky, Ondro Kovaľ, Heath Ledger, Diego Luna, Matthew MacFayden, Tomáš Maštalír, Ewan McGregor, Diana Mórová, Viggo Mortensen, Zuzana Norisová, Joel Osment, Martin Pošta, Saša Rašilov, Daniel Redlcliffe, Robo Roth, Lešek Semelka, Gary Sinise, Janko Slezák, Paťo Stoklasa, Tomáš Trapl, Jozef Vajda, Pavel Vítek, Pepa Vojtek

Naj predstavenia: Večer Trojkráľový (zatiaľ bezkonkurenčne najlepšie predstavenie - už som ho videla 3krát a stále nemám dosť!!!), Mizantrop (prečo mi ho len stiahli z repertoáru??? - druhé najlepšie predstavenie), Hamlet (Shakespearova klasika - musela som to vidieť, ale čakala som od toho trochu viac... ale konie-koncov som vedela, že Hamlet má ustavičné monológy.. pridlhé... ale Robo ich zvládol na jedničku! - časť po prestávke ale stála zato!!!!!:)), Cudzí muž a žena pod posteľou (trochu ťažký Dostojevskij, ale páčilo sa mi to), Čertice (??? - vadilo mi tam to ustavičné vrieskanie a prekrikovanie sa hlavných ženských postáv), Cyrano z Bergeracu (Robo nemal svoj deň, ale kľaňačka stála zato:)), Hypermarket, Sekretárky, Riaditelia, O myšiach a ľuďoch, Tančiareň (mám chuť tancovať!), Všetko sa posralo a muzikály: Traja mušketieri (...slovami sa ten pocit ani vyjadriť nedá), Neberte nám princeznú, Krysař, Kleopatra, Rocky horror show, Hello Dolly (dobré, ale... nebolo to ono).......... proste herci SND a Novej Scény sú naj!!!!!!

Mrzlo. Na zemi sa usadil sneh. Štyria najlepší kamaráti sa rozhodli, že pár dní z vianočných prázdnin stráva spolu. Karina, skrátene Kara, hnedovlasé, zelenooké dievča, ich pozvala k nim domov. Alex a Rišo, dvojvaječné dvojčatá, čiernovlasé, modrooké, sa práve dobalili, keď začuli zvonček pri dverách: "Crrrn, crn, crrn." To bolo znamenie. Karolína, blondýna s hnedými očami, ktorú všetci prezývali Klbko (sama nevie, ako k tej prezývke prišla), stála pred dverami. Už sa nemohla dočkať. Rišo otvoril dvere, hodil ruksak na zem a kričal na Alex, aby sa už toľko nečesala. Zviezli sa výťahom dolu. Prešli okolo Jedľovej, starej zničenej školky na Stavbárskej*, cez cestu a chodníky. Zastavili pred Karininým domom. "Ahojte", zakričala Kara z okna. Vyhodila kľúče, ktoré so štrngotom spadli na zem. Alex ich zodvihla, odomkla a všetci traja dupotajúc vybehli hore schodmi. Zhodili ruksaky, vzali korčule a spolu s Karou utekali na klzisko.
Ešte nebolo otvorené. Kúsok od klziska sa zhromaždili ľudia. Štyria kamaráti hneď pochopili prečo. "Kde je UFO?", vyvaľoval oči Rišo, "poďme sa opýtať tých policajtov." Podišli k jednému z nich: "Prosím vás, čo sa stalo? Kde je UFO?" "Neviem vám povedať." Kara sa zatvárila nechápavo. "Vážne. Niekto ukradol UFO. To je zatial všetko, čo vieme. A teraz choďte preč, musíme to tu poriadne prešetriť," odháňal ich policajt.
Ani jednému sa už nechcelo korčuľovať. Zaniesli korčule. Šli sa poprechádzať do zasneženého Vrakunského lesíka. Cestou preberali krádeť UFA: "Prečo by niekto kradol starý šrot?" rozmýšľala Klbko. "Ako mohli ukradnúť obrovské UFO tak, aby si nikto nič nevšimol, nikto nič nepočul?" nechápala Alex. "A..." ..."Píp, píííp, pip."... "Počuli ste to?" spýtala sa Kara. "Čo?" čudovala sa Klbko. "Pííííííp, pip." "Toto. Ide to stadiaľ!" ukazuje Kara. "Á, á!! Fuj! Čo je to?" zvrieskla Alex.
V kríkoch sa ukrývalo päť červených dvadsať centimetrových postavičiek. Mali štyri ruky s dvoma prstami, dve nohy so siedmimi prstami, na hlave tri oči a modré vlasy ako pani Simpsonová. Stále len pípali. Jeden z nich mal okolo pása fialovú šnúrku. Vzal akúsi škatuľku a postavil ju pred seba: "Zdravím pozemšťan, sme z národ Pipinka, mi neovládať vaša reč. My potrebovať prekladač. My byť z planéta Pluto. Ja byť kapitán Ervín a toto je moja posádka: Oxana, Vít, Estera, Roland. My ísť na prieskum. My havarovať tu. Podariť nám zachrániť niektorá vec z naša loď, ale my potrebovať nová loď. My potom odletieť. Váš vzduch nemôcť dlho dýchať. My si požičať vaša loď. My doopravovať vaša loď. "Vy ste naozajstný mimozemšťania?" udivene pozeral Rišo, "ako vyzerá vaša planéta? Vaše jedlo? Domy?" "Domy? Čo byť domy?" spytuje sa kapitán. "Dom je miesto, kde bývate." vysvetľuje Alex. "Aha." pochopil Ervín, "my vyhrabať tunel do planéta. Tam my bývať. Celá naša planéta byť samý tunel. Všetci bývať spolu." "To je zaujímavé," vravela Kara, "a čo jete... a pijete?" "My jesť železo a piť lak" rozprávala Estera. "Fuj, to je odporné, musíte mať pevný žalúdok." znechutene hovorila Klbko. "Máme ich sedemnásť." upresnil Roland. "Keby som mal ja toľko žalúdkov, zjedol by som celú reštauráciu," sníval Rišo. "Ako ste vzali to UFO a kde vlastne je?" spýtala sa Alex. "Tu. To byť ono." ukazovala Oxana. "Toto? Z toho obrovského vraku ste urobili toto? Je to malinké. Ani nevyzerá ako naše UFO."čudoval sa Rišo. "My ho len trocha opraviť. Najprv ho my zmenšiť a potom spolu s ním prísť sem," vysvetľoval kapitán. "Prosím, nikomu o nás nehovoriť." prosil Ervín. "Nebojte sa, aj tak by nám nik neveril," smutne skonštatovala Kara. "Dovidenia," rozlúčili sa mimozemšťania. "Dovidenia a príďte zas!" zamávali kamaráti.
Pozorovali ich až kým nezmizli z dohľadu. Pobrali sa domov.
Na druhý deň sa všetci zobudili veľmi skoro. "Neuveríte mi, čo sa mi snívalo!?!" riekla Kara. "Čo?" spýtala sa Alex. "Boli ste tam aj vy. Snívalo sa mi, že ktosi ukradol UFO a že v lesíku sme našli..." "mimozemšťanov!" doplnila Klbko, "mne sa to tiež snívalo." "Aj mne," skríkla Alex. "Ste si isté, že sa nám to len snívalo?" spýtal sa Rišo. Rýchlo vstali, obliekli sa, ani sa nenajedli a utekali na Bieloruskú. UFO tam naozaj nebolo. Podišli k policajtovi a spýtali sa, či zistili niečo nové. Policajt len pokrútil hlavou. Vtom sa zohol a zodvihol nejaký list. Roztvoril ho a čítal: "Vďaka, raz vám ho my vrátiť." Kara, Alex, Klbko a Rišo sa len usmiali a nechajúc policajta nechápavo postávať sa vrátili domov.

*(dnes už je to Centrum sociálnej pomoci - poznámka autora)

Peter a Lucia je psychologická novela, v ktorej autor ukazuje, že vo vojnových konfliktoch neumierajú len tí, ktorí bojujú so zbraňou v ruke, ale všetci ľudia sú obete. Niektorí zomrú na bojisku, iní zomrú pri bombardovaní mesta a ďalší stratia zmysel života a akékoľvek ideály.Rollandova novela sa odohráva v posledných etapách prvej svetovej vojny, v srdci Francúzska, Paríži. Autor všetko opisuje z pohľadu osemnásťročného mladíka Petra a všetkých osemnásťročných "Hamletov", ako nazýva mladých ľudí vo svojom diele. Je to pomerne krátke dielo, trvá od stredy večera 30. januára do Veľkého piatku 29. marca 1918, no i tak v ňom cítiť autorov bytostný odpor voči vojne, ktorej sa zúčastnil ako vojak. Symbolicky pochováva rozvíjajúci sa ľúbostný vzťah mileneckej dvojice, Petra a Lucie, tragickou smrťou pod ruinami zbombardovaného chrámu.

Dej: Peter zbadal v podzemnej železnici dievča: "Bránou jeho očí vstúpila do jeho srdca, vstúpila celá, a brána sa zatvorila." Na nasledujúcej stanici nastupovali ďalší ľudia: "Vo všeobecnom vzrušení, ktoré zlialo tieto natlačené telá v jedinú masu, Petrova ruka chytila akúsi ruku, ktorá sa ho ľahko dotýkala. A keď zdvihol oči, videl, že je to ona." "Takto stáli v ochrannej tme a ich ruky boli sťa dve vtáčatá túliace sa v jednom hniezde, a krv ich sŕdc prúdila nepretržitým prúdom teplom ich dlaní." O dve stanice vystúpila.

Peter - "Jediná vec je na svete istá. Prítomnosť. Naša prítomnosť. Vrhnime do nej bez dlhého uvažovania celý svoj údel nekonečnej večnosti."

Lucia - "Život je taký, aký je. Berme ho tak, ako je! Mohol byť ešte oveľa horší! Neistoty a náhody života, ktorého vrtkavosť Lucia ustavične zakusovala, horko-ťažko sa s ním prebijajúc, najmä odkedy vypukla vojna, naučili ju bezstarostnosti o zajtrajšok."

Počas zásnub v chráme padne jedna z bômb na strechu chrámu a stĺpy pochovajú dvoch mladých ľudí Petra a Luciu spolu s ich láskou: "A v tej istej chvíli rušil sa mohutný pilier, o ktorý sa opierali, a celý kostol sa otriasol v základoch. A Lucia, ktorej srdce sa tak rozbúšilo, že v nej prehlušilo rachot explózie i výkriky davu, nestihnúc ani báť sa alebo trpieť a chcejúc ho chrániť vlastným telom ako sliepka svoje kurčiatka, vrhla sa k Petrovi, ktorý sa šťastlivo usmieval s privretými očami. Materinským pohybom si z celej sily pritisla drahú hlavu do lona, sklonila sa nad neho, ústa pritisnúc na jeho šiju, takže boli k sebe celkom pritúlení. A vtom sa zrazu na nich zrútil mohutný pilier."

Ešte pred tým ako sa pohrúžite do čítania tohto románu, vás upúta motto: "Táto kniha nechce byť ani obžalobou, ani vyznaním, chce sa iba pokúsiť vydať svedectvo o generácii, ktorú - poznačila vojna - I keď unikla jej granátom". Motto hovorí o tom, že vojna poznačila každého, kto žil v tej dobe. Vojaci boli nútení žiť v ťažkých bojových podmienkach, museli zabíjať a snažili sa sami prežiť. Tí, čo nebojovali, trpeli tiež, mnohí prišli o život pri bombardovaní mesta, v ktorom žili. Veľa ľudí umieralo hladom, na nedostatok liekov a vitamínov. Tí, ktorí mali šťastie v nešťastí a prežili, môžu rozprávať generáciám o krutostiach vojny a varovať ich pred týmto bankrotom civilizácie.

Dej sa začína na fronte rozdávaním jedla. Paul a Muller idú za Kammerichom. Muller si všimne čizmy, ktoré by veľmi chcel. Vedeli, že Kammerich zomrie, ak by mal ešte nádaj, Muller by na cižmy nikdy nepomyslel, nebol chamtivý. Paul rozmýšľa nad tým ako bolo pred vojnou. Písal básne, má nedokončené dielo Saul, rozmýšľa, že skoro nikto ešte nemal ani dievča pred vojnou.

Rozmýšľa tiež nad Kantorekom, vďaka ktorému šli na vojnu. Hovoril im o odvahe, vlastenectve, tak sa nakoniec prihlásil i chlapec, ktorý sa hrozne bál, no nechcel vyzerať ako zbabelec. Keď chlapcov rozdeľovali, Kammerich, Paul, Muller a Kropp sa dostali do jedného oddielu pod velenie Himmelstossa. Himmelstoss ich preháňa ako len vie, vidí totiž ich tichý odpor. Raz ho naštvalo, že jeden chlapec sa v noci pomočuje, tak zobral druhého z iného tábora, ktorý sa tiež pomočoval, dal ich spať na dvojposchovú posteľ bez matracov, menili sa každú noc, tak ten naspodu radšej spával na zemi. Himmelstoss sa nazdával, že to robia z lenivosti.

Prichádzajú nováčikovia, Kat si ich berie pod krídlo. Kat bol z nich najstarší a najrozumnejší. Dozvedajú sa, že k nim prichádza Himmelstoss. Kujú plán ako sa mu pomstiť. Rozhodnú sa ho tajne zbiť.

Majú ísť opevňovať, Kat cíti, že sa niečo bude diať. Dostanú sa do paľby, prežívajú peklo. Každý si hľadá úkryt, pomáhajú nováčikom. Kat oznamuje Paulovi, že pustili plyn.

Tí, ktorí sa zachránili, sedia v tábore a rozmýšľajú, čo urobia po vojne. Padnú názory ako opiť sa alebo nájsť si poriadnu ženu. Kat navrhne, aby si urobili hus, tak sa vydajú spolu s Paulom nejakú nájsť. Potom si urobia hostinu. Zatiaľ je Tjadem a Kropp vo väzení za drzosť k Himmelstossovi, preto im hus prinesú a Tjadem má samozrejme najväčšiu porciu.

Opäť sa hovorí o útoku Angličanov. Dovážajú truhly. V zákopoch sa každý bojí o svoj kúsok chleba, schovávajú ich pred potkanmi. Po konci útoku si berú od nepriateľa potraviny. Cestou nájdu plagát dievčaťa. Obdivujú ho a rozmýšľajú, že by so sebou niečo mali robiť. Paul dostáva dovolenku, pripravuje sa domov. Doma nájde matku chorú, nechceli mu o tom napísať. Má dovolenku 14 dní. Musí vybaviť pár vecí. Ide za Mittelstaedtom do kasární a tam sa stretáva s Kantorkom. Obaja spomínajú na staré časy. Ide taktiež za Kammernichovou matkou, musí jej oznámiť smrť jej syna. Ona ho za to začne obviňovať. Vracia sa na front. Má výčitky kvôli jeho dovolenke, a preto sa prihlási na prieskumy. V zákope nájde nepriateľa, začne rozmýšľať nad vojnou. Vo vojne nie sú nepriatelia, am by dali zhora rozkaz, aby sa všetci milovali, tak musia poslúchnuť a milovať sa. Veď i na strane nepriateľa sú matky, ktoré sa boja o synov. Vojakovi nájde fotografiu rodiny. Bol typograf, aj Paul sa preto chcel stať typografom. Po chvíli ale zabúda, a je opäť so svojími priateľmi. Dostávajú sa do dediny. Tam si opäť urobia hostinu. Detering vyšiel von, videl biely rozkvitnutý strom. To mu pripomenulo domov a rozhodol sa dezertovať. Našli ho policajti a už o ňom nikto nepočul. Na jeseň 1918 Paul zomiera. Tieto posledné riadky sú už ale písane v on-forme.

Po prečítaní tejto veľmi pútavo písanej knihy som rýchlo zmenila názor na vojnu, na Nemcov. Vždy som odsudzovala Nemcov za to, že majú prsty v každej vojne, aj keď som vedela, že nie všetci sú zodpovední za hrôzostrašné krviprelievanie, ktoré bolo na každodennom poriadku. Až táto kniha mi ukázala ako vnímali vojnu samotní vojaci, nemeckí vojaci, ktorí vlastne ani nevedeli prečo bojujú. A tak isto to vnímali aj vojaci na druhej strane frontu. Celá nezmyselná vojna bola o tom, že pár ľuďom pri moci sa niečo nepáčilo a začali to riešiť týmto spôsobom. Veľmi sa mi páčila myšlienka, ktorú vyslovil jeden z vojakov a podľa mňa má pravdu: "Vojna sa má vyhlasovať na ľudových slávnostiach so vstupenkami ako pri bíčích zápasoch. V aréne by sa do seba pustili ministri a generáli bojujúcich krajín v plavkách a vyzbrojený drevenými obuškami. Kto by vyšiel z tohto boja živý, toho krajina by zvíťazila. Bolo by to jednoduchšie a lepšie ako tu, kde sa vzájomne ničia ľudia, čo za to nemôžu." Takýmto spôsobom by svet predišiel neopodstatnenému zabíjaniu, ktoré aj tak nič nevyrieši, len spôsobí strašné muky a utrpenie samotným obetiam, ich príbuzným a často aj vojakom, ktorí boli donútení spáchať tento zločin.

Tak ako hovorí jeden z vojakov Remarquovho románu: "Keď naučíš psa žrať zemiaky, a potom mu predložíš mäso, napriek tomu chmatne po ňom, lebo to má v povahe. A keď dáš človeku trocha moci, tak to s ním dopadne rovnako, chmatne po nej. Je to prirodzené, lebo človek je vo svojej podstate predovšetkým beštia a iba navrchu, ako pri mastnom chlebe, je na ňom trochu slušnosti." v každej vojne je zopár jednotlivcov, ktorí sa skrývajú vo svojich úkrytoch, v ktorých sú v bezpečí pred krutosťami vojny, vymýšľajú ako postupovať, čo podniknúť, aby ich krajina vyhrala. Kvôli týmto ľuďom umierajú milióny nevinných, ktorí nemajú na výber a či chcú alebo nechcú musia bojovať, zabíjať, lebo inak prídu o život oni. Tí, ktorí sú pri moci sa tešia z vojny a je im jedno, že umierajú všetky vekové kategórie, mladí, starí, matky s deťmi, vojaci, či civilisti. Pre nich je najdôležitejšie zvíťaziť, nebyť porazený, účel svätí prostriedky.

Musím sa pozastaviť aj pri prirovnaní jedného vojaka, ktorí hovorí: "Mne pripomína front strašidelný vír. Aj keď je človek ešte ďaleko od centra, v pokojnej tíšine, cíti už jeho saciu silu, čo ho pomaly, neodvratne, bez veľkého odporu priťahuje." A je to pravda. Môžete byť akokoľvek ďaleko od centra, z každej strany sa na vás valia správy o vojne, o jej katastrofálnych štatistikách. Začínate to pociťovať v nedostatku potravy a predmetov každodennej potreby. Zrazu sa okolo vás začnú zhromažďovať vojaci, zaberajú vaše územie, vykrádajú vás, nútia vás pracovať pre potreby frontu.

Celým príbehom nás sprevádza Paul Baumer, ktorý opisuje život v kasárňach a na bojisku, strašné podmienky a neprávosti, ktoré museli vojaci prežívať. Opisuje vzťahy medzi jednotlivými vojakmi, dôstojníkmi, veliteľmi, opisuje, čo všetko si museli počas vojny vytrpieť.

Dvadsaťčlenná gymnaziálna trieda, plná mladých chlapcov, pod vplyvom učiteľa Kantorka sa dobrovoľne prihlási na front. Trieda je rozhádzaná do niekoľkých cvičných jednotiek. Baumer, Kropp, Kemmerich a Muller zostali spolu a s remeselníkmi, rybármi a robotníkmi patrili do deviateho družstva na čele s veliteľom Himmelstossom, malým a zlým chlapíkom, ktorý bol v civile poštár a teraz ako veliteľ družstva sa cítil náramne dôležito. Nechával s plnou poľnou a so zbraňou na holej, mokrej oranici cvičiť prískokom vpred a k zemi, pokiaľ sa vojak nezrútil obalený od blata. Nikto ho nemal rád, raz si ho dokonca počkali, prehodili mu cez hlavu plachtu a dobili ho.

Paul opisuje zásahy a boje proti francúzom a angličanom. Ukazuje nám ako málo stačí vojakom k šťastiu: to aby prežili, trocha jedla, pitia a cigary. Raz sa im podarilo nájsť kreslo a posteľ v dobrom stave, striedali sa na nich a boli spokojní. Sami vojaci polemizujú o tom, čo by asi robili, keby vojna nebola a čo budú vlastne robiť až vojna skončí: "Vojna nás pokazila". Má pravdu. Nie sme viac mládež. Nechceme už dobyť svet. Sme utečenci. Utekáme pred sebou. Pred vlastným životom. Mali sme 18 rokov a začínali sme milovať svet a bytie, museli sme však na to strielať. Prvý granát, čo vybuchol, trafil naše srdce. Sme odrezaní od aktivity, od snaženia, od pokroku. Už v to neveríme. Veríme vo vojnu."

Všetci sa zhodli, že sa už nebudú vedieť začleniť do obyčajného života: "...Som mladý, mám 20 rokov, zo života však nepoznám nič, iba zúfalstvo, smrť, strach a najnezmyselnejšie povrchonosti s priepasťou utrpenia. Vidím, ako sa proti sebe ženú národy, ktoré sa mlčky, nevedome, pochabo, poslušne, nevinne zabíjajú. Vidím, že najmúdrejšie mozgy sveta vynachádzajú zbrane a slová, aby sa to všetko robilo ešte rafinovanejšie a trvalo to ešte dlhšie. A tak ako ja, vidia to všetci v mojich rokoch tu aj na druhej strane, na celom svete, prežíva to so mnou celá moja generácia. Čo urobia naši otcovia, keď raz povstaneme a predstúpime pred nich a budeme žiadať vyúčtovanie? Čo očkakávajú od nás, keď nebude vojna? Roky bolo naším zamestnaním zabíjanie. Bolo to prvé naše zamestnanie. Naše vedomosti o živote sa obmedzujú na smrť. Čo sa potom má ešte stať? A čo z nás má byť?,

Vo voľnej chvíli rozmýšľa jeden vojak: "...A je to práve táto náhodnosť, čo nás robí ľahostajnými. Pred pár mesiacmi som sedel v úkryte a hral skat. Po chvíli som vstal a išiel na návštevu ku známym v inom úkryte. Keď som sa vrátil, z prvého nezostalo nič, rozmetal ho ťažký zásah. Vrátil som sa k druhému práve včas, aby som pomohol vyhrabávať. Aj ten zavalilo. Takisto náhodne, ako ma môže zasiahnuť, zostávam nažive. V pevnejšom úkryte ma môže rozmliaždiť a na otvorenom poli môžem bez zranenia prežiť 10 hodín v bubnovej paľbe. Každý vojak zostáva nažive iba vďaka tisícorakým náhodám. A každý vojak verí a dôveruje náhode."

Všetci vojaci idú do boja s vedomím, že nemusia prežiť, ale so všetkých síl sa snažia, aby prežili oni i ich kamaráti, ktorí sú tiež vo veľkom nebezpečí. Ako sa čitateľ postupne dostáva na koniec príbehu, pochováva jednotlivých hrdinov, ktorí bojovali spolu s Paulom Baumerom:

Kemmerich umiera ako prvý, postupne umiera Haie, Kropp, Detering utečie do Nemecka, kde ho chytia poľní žandári, Berger ide po raneného psa-spojku-zasiahnu ho do panvy, Mullera zasiahne svetlica do žalúdka, Leerovi črepina roztrhne bok, Stanislava Katzinskeho zasiahnu do holennej kosti, a keď sa ho Paul snaží odniesť k sanitárom, trafí ho malá črepina a umiera.

Paul ostáva posledný z ich triedy. Padol v októbri 1918, jedného dňa, čo bol na celom fronte taký pokojný a tichý, že sa správa z bojiska obmedzila iba na vetu: Na západe nič nového. Padol dolu tvárou, ležal na zemi, akoby spal. Keď ho obrátili, videli, že sa asi dlho netrápil. V tvári mal taký pokojný výraz, akoby bol takmer spokojný s tým, že sa to tak skončilo.

Napriek tomu, že dielo bolo písané z pohľadu nemeckých vojakov, ktorí bojovali na zlej strane aj keď nie z vlastnej vôle, som pri čítaní knihy niekoľkokrát vyronila slzy.

Bola krátko po polnoci. Utorok. Ten utorok, ktorý pán doktor určil ako deň môjho narodenia. Zachcelo sa mi spoznať život vonku. Už v mamičkinom brušku som sa prejavila ako ambiciózny človiečik a šla som za svojím cieľom. Presná ako hodinky. O pol piatej ráno dňa 7. júna 1988 som prvý krát uzrela nový svet. Neplakala som. Doktor ma pľasol po zadočku a ja som sa konečne rozplakala. Bola som 50 centimetrové bábätko, ku podivu, šedej farby, s tmavými vláskami a váhou okolo 3 kilogramov. Dostala som meno Lucia. Vybral mi ho tatino. Bolo to jediné meno, ktoré bol ochotný akceptovať a preto dnes majú doma bosorku.

Obom rodičom mojím narodením pribudla veľká zodpovednosť a veľa povinností. Museli trpieť všetky moje rozmary. Neustále som vypľúvala dudlíky, nechcela som ležať, rada som sa nosila na rukách a často som sa jedovala.

V marci v roku 1989 som už lozila po štyroch, ale oveľa radšej som behávala v pavúkovi. V desiatom mesiaci som spravila svoj prvý samostatný krok a od jedenásteho som sama prahľadávala všetky zákutia a lozila som i tam, kde to bolo nemožné.

V utorok 21. novembra toho istého roku sa narodil môj brat Maťko. I keď by sa niekomu mohlo zdať, že mamina má 10 rúk, nebolo to tak. Ako veľká sestra som sa o mladšieho brata zodpovedne starala. Najprv maminka okúpala mňa, potom Maťka, naložila mi ho do kočiarika pre bábiky a ja som si ho odviezla do izbičky.

Od malička som sa javila ako nadané a vtipné dieťa. Známe výroky slávnych osobností sú väčšinou z doby ich zrelosti. Moje výroky nie sú slávnymi, ale pobavili celú moju rodinu: "Niečo mi napadlo do hlavy." alebo "Nemôžem ísť do piesku, lebo ujo vrčí trávu." a môj obľúbený: "Našla som dve fialové, ani fuka neni žltá." (Našla som dve fialové topánky a ani jedna nie je žltá)

V utorok 14. júla 1992 do našej súrodeneckej partie pribudol ďalší člen. Dostal meno Miroslav, no my sme ho volali Mimi. Vytvorili sme magickú trojku. Zvláštna zhoda náhod. Všetci sme sa narodili v utorok a deň nášho narodenia je násobkami čísla 7.

Už vo veľmi mladom veku sa u mňa prejavil záujem o šport. Bola som veľmi ohybná, milovala som preliezky a pohyb. Od troch rokov som kľučkovala pomedzi snehové vločky na ľadových korčuliach. V lete som sa zase snažila uniknúť teplým slnečným lúčom na kolieskových korčuliach. Asi pol roka som chodila na gymnastiku, ale túžba po mamine zvíťazila. Uprednostnila som mamininu spoločnosť pred cudzími deťmi.

Prvý deň v škôlke prebehol dobre, no od druhého dňa už bolo jasné, že sa mi tam nebude páčiť. Bolo mi smutno za mamičkou. Nedovolili nám chodiť na preliezky, aby sa nám nič nestalo. Ja, ako veľká horolezkyňa a nadšenkyňa som bola nahnevaná, že sa tam nemôžem hrať. Nútili ma jesť to, čo mi nechutilo. Dodnes si pamätám, ako ma pani učiteľka kŕmila jablkovým koláčom, ktorý som nemala rada.

Moja blíženecká povaha ma nútila neustále meniť rozhodnutia ohľadom mojich budúcich povolaní. Najprv som sa túžila stať predavačkou, ale keď mi babka povedala o kŕčových žilách, zmenila som názor a rozhodla som sa byť učiteľkou. Ako kuchárka by som sa tiež neuživila. Popálila som sa na plechu, keď som chcela vyskúšať, či je koláč upečený.

Moja prvá láska bol kamarát zo škôlky, Peťko. Moja prelietavosť spôsobila, že na druhý deň som sa chcela vydať za malého Mirka, pretože sa mi nepáčilo, že Peťo stále niečo vymýšľal.

V septembri 1994 sa z malej princezničky stala žiačka prvého ročníka na základnej škole. Bola som veľmi tichá, nebola som ten typ človeka, ktorý sa rýchlo zoznámi, preto som vždy poslušne sedela na svojom mieste a dávala pozor. Moje výsledky boli vždy excelentné. Pani učiteľky ma mali radi, pretože som nerobila problémy a rada som im so všetkým pomohla, bola som iniciatívna a aktívna. Mohli sa na mňa vo všetkom spoľahnúť. Veľmi rýchlo som si vybudovala na škole dobré meno a to sa so mnou ťahalo celú základnú školu. Učiteľky ma neustále chválili, až mi to bolo nepríjemné.

Vždy som mala sklon k umeniu, svojou kreatívnosťou a fantáziou som dokázala očariť mnohých ľudí. Jeden čas som chodila i na výtvarný krúžok. Som puntičkár, všetko musí byť perfektné, presne tak ako si to predstavujem. Nie je pre mňa problém robiť viac vecí naraz a všetko, čo robím, robím precízne, neprestanem, kým to nie je dokonalé.

Na druhom stupni som viac krát vykonávala funkciu predsedu alebo podpredsedu triedy, a v deviatej triede som bola natoľko aktívna, že som bola podpredsedou, nástenkárkou, pokladníčkou a ešte som aj chodila do žiackej rady.

Deviaty ročník na základnej škole priniesol akési zvláštne spojenie medzi žiakmi i učiteľmi. Vedeli sme, že je to posledný rok, ktorý spolu strávime. Práve v tomto roku moja škola oslavovala 25. výročie založenia. Konala sa akadémia, na ktorej som vystupovala i ja so svojimi spolužiakmi. Bolo to moje prvé verejné vystúpenie. I keď som sa zúčastnila množstva súťaží, nikdy som nemala takú trému, ako v ten deň. Posledné chvíle na základnej škole sa niesli v znamení odovzdávania vysvedčení a neutíchajúcich prúdov sĺz. Získala som titul "vzorná žiačka školy" a celým mojím vnútrom sa sa ozýval fakt, že tieto tváre vidím pokope posledný krát.

Pätnástny rok života priniesol zo sebou mnohé zmeny. Veľkým zlomom bol prechod zo základnej na strednú školu. Nový ľudia, nové prostredie, nové predmety, nové povinnosti, nové návyky, iný prístup k študentom. Snažila som sa, aby moje výsledky boli rovnako dobré ako na záklandej škole. Samozrejme, že to nebolo ľahké, pretože stredná škola je náročnejšia, ale aj napriek tomu som prospievala vždy s vyznamenaním.

Počas štúdií na obchodnej akadémii som začala pracovať v kníhkupectve, kde brigádujem dodnes. Opäť som bola vystavená novému prostrediu a kolektívu, na ktorý som si rýchlo zvykla. Okrem kolegov som prichádzala do styku i so ľuďmi, naučila som sa jednať s nepríjemnými, dotieravými zákazníkmi, ktorí prichádzajú do obchodu, aby sa hádali a presviedčali predavačov o niečom, čo nie je pravda. Naučila som sa, že ľudí netreba brať vždy vážne a občas mi rozum zostal stáť nad ľudskou nevychovanosťou, drzosťou a nerešpektom voči zamestnancom ale i majetku predajne.

Okrem zarábania peňazí som venovala svoj voľný čas športovaniu, čítaniu, chodila som na tanečnú, a do divadla, ktoré je mojou veľkou láskou. Nič mi nedokáže vyčariť na tvári taký úsmev ako výborné predstavenie. Lietam v oblakoch, keď sa na javisku zjavia moji obľúbený herci.

Na deň mojich 18tych narodenín nikdy nezabudnem. Celý deň sa niesol v duchu blahoželaní. Prijímala som gratulácie od spolužiakov, od kolegov v robote, dostávala som množstvo blahoprajných správ. Všetko ma to dojímalo, dovtedy som si neuvedomovala koľkým ľuďom na mne záleží. A preto niet divu, že po celom dni, keď som sa objavila doma, sa na mňa vrhla celá rodina. Najprv mamina, po nej tatino, to už som mala slzy na krajíčku a moji bratia to všetko zavŕšili krásnou ružičkou. To už mi moju tvár mokrili premienky sĺz, ktoré nie a nie zastaviť.

Za ďalší vstup do dospelosti sa považuje stužková. Na jeden večer sme sa stali kráľmi a kráľovnami okamihu. Prekročili sme prah dospelosti a ani sme sa nenazdali a maturita zaklopala na dvere. Ťažké obdobie pre každého študenta. Som odhodlaná bojovať zo všetkých síl, aby som úspešne ukončila túto etapu svojho života. Rada by som pokračovala v štúdiu na vysokej škole a ak mi bude šťastie priať, spravím si tlmočnícky kurz a otvorím si vlastnú kaviareň.